Ľudia používajú pre genitálie rôzne názvy – od vulgárnych až po vágne a popisné. Prečo pre vulvu, vagínu a penis hľadáme zástupné názvy a ako nám vie správna terminológia pomôcť mať zdravšie vzťahy?
Pojmy ako šušulka, pipík, pišulák či vajčák používame zväčša preto, že nie sme zvyknuté/í genitálie nazývať pravými menami. Hovorenie o nich sprevádza často pocit hanby či strachu, možno až neprirodzenosti. Predsalen – ani s nami nikto nehovoril o vulve či penise, v rodine je zvykom používať “detskejšie” názvy, v spoločnosti je tradíciou ponechávať okolo genitálií tabu. Poznať však správne názvy genitálií je základom sexuálneho slovníka, ktorý by pre nás – naše zdravie, bezpečie a spokojnosť – nemal byť slovník cudzích slov.
Ani pľúca nie sú dýchadlá
Používanie náhradných názvov podporujeme myšlienku, že o týchto témach sa nehovorí, že sú neslušné. Na to sa neskôr nabaľuje pocit hanby a tabu aj z ďalších tém, ktoré so sexualitou a intimitou súvisia – či už sa bavíme o menštruácii, polúcii, masturbácii, tehotenstve, sexe, pohlavne prenosných infekciách, potešení alebo súhlase či antikoncepcii a ďalších. Pre zdravé vzťahy je preto dôležité používať správne názvoslovie, a to od detstva.
Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie je vhodné začať so vzťahovou a sexuálnou výchovou už od narodenia. Neznamená to, že budeme dvojročným deťom vysvetľovať, ako funguje klitoris. Začať môžeme napríklad správnymi slovami a podporovaním telesnej integrity či pozitívneho vzťahu k ich vlastnému telu. Aj to je vzťahová a sexuálna výchova.
Na čo je to dobré?
Najhlavnejšími dôvodmi pre správne (pozor, nie odborné) pomenovávanie pohlavných orgánov sú napríklad:
- budovanie zdravého vzťahu k sebe a svojmu telu
- budovanie zdravého sebavedomia
- možnosť správne pomenovať, ak niekde niečo bolí a zvýšiť tým pravdepodobnosť, že lekár/ka včas príde na problém a rýchlo nájde riešenie
- porozumieť svojmu telu a jeho častiam
- v prípade sexuálneho obťažovania je dôležité správne pomenovanie toho, čo/kde/ako niekto urobil/dotkol sa (nesprávne pomenovania, predovšetkým naozaj neznáme a špecifické názvy (“Niekto sa chytal môjho medvedíka” môžu spôsobiť, že dôverná dospelá osoba (napr. učiteľ/ka) nebudú vedieť včas pochopiť, že šlo o obťažovanie
- v neposlednom rade je správne pomenovávanie častí tela dôležité na to, aby raz (vo veku, kedy to už je/bude vhodné) dokázali partnerovi/partnerke správne odkomunikovať, čo sa im páči, čo je príjemné, nasmerovať ho/ju alebo povedať, čo už príjemné nie je a kde to príjemné nie je
- vo vzťahu rodič-dieťa je tiež správne pomenovávanie tela dôležité aj z hľadiska otvárania dverí k dôverným konverzáciám o tele, sexualite, intimite, vzťahoch…
Slová, obyčajné slová
Vagína, penis, vulva, semenníky, prostata, klitoris, žaluď, vaječníky, predkožka – všetko sú to slová, obyčajné slová. A nie ste v tom nie ste sami, kto sa možno stále viac či menej hanbí ich používať. Nikdy nie je neskoro. Začnite kedykoľvek to bude možné a budete chcieť nadobudnúť istotu.
Pozrite si správne názvy napríklad vo videu “Biologicky ženská anatómia” a “Biologicky mužská anatómia” na Youtube. Sledujte profil @intymyta kde okrem náučných informácií nájdete aj príležitosti, kedy a kde sa môžete zúčastniť workshopov. Ak radšej čerpáte informácie z kníh, kúpte si Bez hanby o hanbí alebo Knihu o penise. S deťmi sa na workshopoch vzťahovej a sexuálnej výchovy rozprávame o tele a jeho vývoji napríklad na workshope Puberta, ale aj Sexuálne a reprodukčné zdravie.
Správna terminológia nám tiež pomáha:
- porozumieť našim telám
- lepšie pochopiť, ako naše telá fungujú
- porozumieť, ako sa o telo starať
Ľudia stále nemajú prístup k systematickej a kontinuálnej vzťahovej a sexuálnej výchove, ktorá by im dala všetky základné informácie o ich vlastných telách včas. Našťastie, čoraz viac ľudí si uvedomuje, že toto vzdelávanie nevyhnutne potrebujeme.
Ďalším dôvodom, prečo ovládať správnu terminológiu, je vyhnúť sa mýtom o vlastnej anatómii – koľko z vás počulo niekedy vo svojom živote o “panenskej blane”? A viete, čo je to hymen? Ako presne vyzerá a funguje klitoris, kde ho vôbec nájsť a ako to odkomunikovať druhému človeku?
Červeň v lícach, chichúňanie – no a čo?
Ak s nami tieto témy do istého bodu nikto nepreberal, smiech či červenanie sa je úplne bežný filtračný mechanizmus – pre mládež, aj pre dospelých ľudí. Je to v poriadku, zasmejte sa, dajte to zo seba von. Chvíľkový pocit trápnosti napokon stojí za ďalšie roky komfortnej konverzácie či budovania pevnej pôdy v prípade, že budete tieto témy rozoberať s dieťaťom (nemusí byť iba vaše, môžete byť blízka dospelá osoba pre dieťa v rodine).
Prípadne sa popri tom či po tom smiechu a ostychu skúste zamyslieť nad tým, prečo je nám neprirodzené správne názvy genitálií používať. Samozrejme, nie sú ktovieako ľubozvučné, ale veď to nie je ani také slovo kokos napríklad a nehovoríme mu “bielko v škrupine”.
Nie je jedným z dôvodov napríklad aj to, že na to jednoducho iba nie sme zvyknuté/í? Skúste si dvadsaťkrát po sebe povedať slovo vulva. Alebo si ho rovno zakričte! Len tak alebo s kamoškami či priateľom/priateľkou, pre ktorých to možno tiež (zatiaľ) nie je prirodzené. Po niekoľkom raze to už bude slovo ako každé iné. Slová, obyčajné slová – bežné, prirodzené – rovnako, ako sú časti vášho tela.
Poznať svoje telo a mať k nemu zdravý vzťah nám pomáha akceptovať vlastné telo a jeho výnimočnosť a robiť o ňom láskavé a zodpovedné rozhodnutia.
